Osobitým zjavom československej fotografie bol Karel Plicka

Bratislava 5. decembra (TASR) - K najosobitejším zjavom česko-slovenského umenia patril fotograf Karel Plicka. Jeho život formovali hudba, fotografia, film, etnografická a zberateľská činnosť v oblasti ľudových tradícií, piesní, hier a rozprávok.

Plickova zviazanosť so slovenským ľudom a jeho kultúrou je priam bytostná. Na Slovensku objavoval jedinečné zdroje svojich umeleckých podnetov, najlepšie výsledky jeho tvorivých činov sa dnes zaraďujú do zlatého fondu slovenskej kultúry.

Karel Plicka sa narodil 14. októbra 1894 vo Viedni v Rakúsko-Uhorsku českým rodičom. Študoval na učiteľskom ústave v českom Hradci Královém a hru na husle a spev v Prahe. V rokoch 1925-1929 si doplnil vzdelanie v oblasti hudobnej vedy a dejín umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Pracoval ako učiteľ v Úpiciach, Novom Měste nad Metují a v Prahe, kde bol v rokoch 1920-1923 aj zbormajstrom Filharmonického zboru.

Napriek svojmu všestrannému talentu a predpokladom byť vďaka výbornému hudobnému sluchu hudobníkom a vďaka výtvarným vlohám maliarom, sa jeho život uberal cestou fotografa ľudovej kultúry, architektúry a umenia.

Jeho neoceniteľné dielo v oblasti folkloristiky, fotografie a filmu má zakladateľské a priekopnícke hodnoty. V roku 1924 odišiel na Slovensko a do roku 1938 sa v Národopisnom odbore Matice slovenskej (MS) v Martine podieľal na rozsiahlom etnografickom výskume Slovenska. Pri práci v teréne zapísal asi 40.000 piesní a rozdelil ich na oblasti podľa štyroch dialektov, mnohé z nich objavil. Jeho zbierky obsahujú úplný súbor všetkých typov slovenských ľudových piesní okrem duchovných. Okrem iných vydal Slovenský spevník, Zbojnícke piesne slovenského ľudu a dvojdielny Český zpěvník.

Pri zberateľskej práci súčasne fotografoval. Fotografia mu spočiatku slúžila len ako obrazový záznam ľudí, ktorých piesne zapisoval, neskôr sa stala samostatnou zložkou jeho práce. V MS založil archív dokumentárnych fotografií obsahujúci niekoľko tisíc fotografií. Z tohto materiálu pripravoval etnografické filmy a šoty pre spravodajské týždenníky.

V roku 1933 nakrútil svoje najvýznamnejšie životné dielo, celovečerný film Zem spieva, prvý zvukový film slovenskej kinematografie. Je aj autorom filmu Večná pieseň. V roku 1935 spolupracoval pri výrobe filmu Jánošík ako znalec slovenského prostredia pri výbere exteriérov. Kritika často radila Plicku k vtedajšiemu prúdu národnej avantgardy.

Obrazová kniha Slovensko vyšla v roku 1937 a je známa prísnou čistotou fotografického výrazu. Veľkú výpovednú a fotografickú hodnotu majú aj ďalšie jeho obrazové knihy Slovensko vo fotografii, Československo, Pražský hrad, Praha stovežatá, Praha královská, Spiš, ale aj monografie o Majstrovi Pavlovi z Levoče.

Prácu na Slovensku v roku 1939 prerušil a do roku 1945 pracoval v Štátnom fotometrickom ústave v Prahe. Tam sa v roku 1940 zrodil jeho druhý obrazový súbor s názvom Praha ve fotografii, zachytávajúci obrázky z prvého obdobia okupácie Čiech. Po roku 1945 na Slovensku pomáhal zakladať slovenskú kinematografiu a nakrútil niekoľko filmových dokumentov.

Umelec Karel Plicka spoluzakladal a pôsobil ako pedagóg na dnešnej Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení (FAMU) v Prahe a bol jej prvým dekanom. Po odchode do dôchodku v roku 1951 naďalej tvoril, učil na FAMU, pôsobil ako predseda Správneho výboru Slovenskej filmovej spoločnosti, ako podpredseda Medzinárodnej organizácie pre etnografický a sociologický film a organizoval výstavy.

Zomrel 6. mája 1987 v Prahe vo veku 92 rokov. Aj s manželkou je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine na Slovensku. Jeho pôsobenie na Slovensku pripomína múzeum v Blatnici pri Martine nesúce jeho meno.